| Je prvý jún. Deti od skorého rána behajú v hlúčikoch po uliciach. Pekné dievča sa ma pred tescom pýta či nechcem pôžičku z českej banky – nejakú pre detičky, ako povedala. V jednej ruke má modrý balónik a v druhej leták. Pozerám jej do výstrihu a hovorím že deti nemám. Odchádzam. Kričí za mnou či ani nejakí známi. Hej nejakí určite majú. Odkričím a pokračujem ďalej svojím smerom. Prestáva ma bolieť hlava a chce sa mi spať. Myslím na Carvera a jeden jeho názov poviedky – od zobudenia ma čosi núti si ho stále opakovať – o čom hovoríme, keď hovoríme o láske?
Neviem prečo mám pocit že je sviatok. Akoby začínali prázdniny, čo som nemal už 18 rokov. Fúka chladný vietor a svieti slnko. Je teplo. Privieram oči a robí mi to dobre, len tak kráčať medzi ľuďmi so svojim modrým, poštárskym vozíkom plným kníh. Arfórum, Laurínka, Grosslingova, Obchodná – okruh, ktorý opakujem raz do týždňa. V Module na Grosslingovej spomíname s vedúcou na staré časy. Neskôr rozpráva o svojej dcére, čo bude onedlho maturovať a o psovi s ktorým museli ísť do Brna na operáciu kvôli rakovine. Pijem čaj čo mi urobila a len kývam hlavou. Na Hviezdoslavom zvyčajne chvíľu posedím a pozorujem ľudí. Ich farby, tiene, pohyby. Počúvam cudzie rozhovory. Z diaľky znejú takmer poeticky. Len občas sa bez zmyslu vynorí slovo, veta, alebo výrazný ženský hlas. Ako vo vlnách sa šíria vzduchom.
Večer sa vraciam z Nitry. Svetlá vyrezávajú v súmraku tenké čiary a nad obzorom zapadá slnko za nízku oblačnosť. Je veľké a šedé. Sledujem krajinu. Vo vetre sa ohýbajúce klasy ešte zelenej pšenice, nejaké kopce v diaľke a svetlá dedín, ktoré rýchlo miznú za mnou. Cítim pokoj. |
